Vynášajú hasiči, pomôžete aj vy?

Tento týždeň im s vynáškou pomohli už aj dobrovoľní hasiči z Hradnej. Na hrad vyniesli 180 kg malty a rovnaké množstvo kameňa. A našli sa vraj už aj náhodní okoloidúci, ktorí pomohli. Informáciu prinieslo združenie na Facebookovej skupine hrad Súľov.

„Či sa nesie kameň lepšie v ruksaku alebo kýbli, si môžete vyskúšať aj vy. Zaradíte sa tak medzi úzku skupinu ľudí, ktorá to už dokázala. Tých ľudí je a bude málo preto, že: za A - je to ťažké, za B: máme málo kameňa. Odpoveď sa dozviete len tak, že to skúsite.“

Kamene sú uložené popri chodníku na hrad smerom z lúky pod hradom.

„Hrad Súľov je asi jediný hrad na Slovensku kde sa konzervuje čisto dobrovoľne. Na hrade sa vykonávajú čisto minimalistické zákroky ako škárovanie a jemné nevyhnutné dopĺňanie muriva schválené Krajským pamiatkový úradom Žilina,“ opísal priebeh nevyhnutných sanačných prác Jozef Mihálik.

História hradu, ako ju uvádza Facebookova skupina hrad Súľov

O pôvode hradu a jeho najstaršej histórii písomné pramene mlčia, a tak iba archeologické nálezy z hradného vrchu, radené do 13. storočia, umožňujú predpoklad, že už vtedy bolo miesto využívané.

O hrade hovorí stredoveké falzum potvrdzované v roku 1278, z ktorého vyplýva, že bol zrejme kráľovský. Neskoršie panstvo Súľov zahrnovalo širšie okolie dnešnej rovnomennej obce v údolí pod hradom a najmenej od roku 1336 bolo súkromným majetkom. Vtedy ho kráľ Karol Róbert udelil predkovi rodu Súľovskovcov, ktorým bol budatínsky kastelán Eliáš.

Rodu patril až do polovice 16. storočia, ale v roku 1440 hrad načas obsadil Svidrigaill, stúpenec poľského záujemcu o uhorský trón Vladislava Jagelovského zvaného Varnenčík. Azda v dôsledku týchto udalostí dostal Petrov syn Eliáš od kráľa oslobodenie od daní a v roku 1470 povolanie na rozšírenie a dobudovanie pevnôstky Roháč. Tak sa pravdepodobne hrad vtedy nazýval a časť historikov dokonca považuje toto povolenie za prvú zmienku o hrade.

V roku 1550 hradné panstvo kráľ Ferdinand I. Habsburský daroval rodu Sirmiensisovcov, ktorým však hrad onedlho dobyl a spustošil koristnícky sused Rafael Podmanický.

Po navrátení hradu do rúk legálnych majiteľov ho ako svoje hlavné sídlo obnovili, pričom písomné pramene hovoria aj o ďalšej rozsiahlej prestavbe.

V roku 1682 ju napodiv uskutočnila žena - vdova po Žigmundovi Súľovskom, sídlo po nej krátko nazývali Katarínin hrad.

Okolo polovice nasledujúceho storočia bol hrad opäť v zlom stave, rozvetvená rodina sa však namiesto obnovy rozhodla staré sídlo natrvalo opustiť a hradný mobiliár presťahovala do renesančných kaštieľov v dedine.

Keď Sirmiensisovci hrad opustili, ešte do roku 1780 ho nechali strážiť dvoma strážcami, no následne stavbu ponechali svojmu osudu. Vyobrazenie z konca 18. storočia už znázorňuje hrad bez striech, ale múry väčšiny objektov stáli ešte v pôvodných výškach.