„Je spontánna, veselá, úprimná, bezprostredná, priateľská, no niekedy aj srdnatá a výbušná,“ opisujú so smiechom Lenku jej sestry Janka a Martinka. Veď kto už by ju mal lepšie poznať, ako ony. No Lenku pozná každý, kto sa aspoň trochu venuje koňom. Útle žieňa s obrovskou charizmou stojí za prípravou veľkolepých podujatí.

V detstve je základ

Hovorí sa, že na základe, ktorý dostaneš v detstve, staviaš celý svoj ďalší život. Lenka prežila nádherné detstvo v Turci. Rodičia jej a jej sestrám Janke a Maťke dopriali život v srdci krásnej prírody. „Na moje detstvo veľmi rada spomínam. Bolo plné zážitkov, dobrodružstiev, nových skúseností a poznaní. Vyrastala som obklopená rôznymi druhmi zvierat. Od psov, mačiek cez husi, kačky, sliepky, kozy, ovce, kravky až po kone. Každé ročné obdobie mi prinášalo inú zaujímavú činnosť, nie len so zvieratkami, ale i športom. V lete to bolo kúpanie, brodenie sa s koňmi vo Váhu a našich potokoch, z jari starostlivosť o roztomilé prírastky mláďatok napríklad hydiny, šteniatok, mačiatok a to nielen z nášho dvora, v jeseni spokojné vychádzky na koňoch bez sprievodu otravného hmyzu a zima prinášala tiché potulky zasneženou krajinou.“

Lásku k prírode a živým tvorom má Lenka hlboko v srdci a je to z nej veru cítiť. Má na čo spomínať a v pamäti má aj osudný deň, ktorý jej ďalšie smerovanie určil. „Zážitkov bolo nespočetné množstvo, ale vypichnem jeden, ktorý mi vlastne zmenil život. V našej dedine bol známy chovateľ ťažných koní. Často som ich chodila pozorovať spoza plota, až si to pán všimol a pozval ma dnu do dvora medzi ne so slovami: „Čo tam stojíš, hybaj dnu,“ opisuje Lenka deň, kedy jej naplno učarovali ťažné kone.

Na konci základnej školy prišiel čas rozhodnúť sa, čo ďalej. Hoci presnú predstavu o budúcnosti v tínedžerskom veku nemala, ako väčšina rovesníkov, zvolila prirodzenú cestu. „Nejaký presný cieľ som vtedy nemala, vždy som sa motkala okolo zvierat a s nimi, a tak stredná Poľnohospodárska škola v Žiline bola taká tá najlepšia voľba,“ opisuje Lenka svoje rozhodnutie, ktoré nikdy neoľutovala. Dodnes je obklopená milovanými zvieratami.

Kľačianska podkova

Gazdovské kone boli jej veľkou vášňou. „Do mojich 28 rokov som o furmanstve viac menej ani nepočula, ani ho v reále nevidela, dovtedy to boli gazdovské práce s koňmi, ale furmanstvo ako také nie. Až potom jedna životná etapa ma k tomu na chvíľu priviedla a je to taktiež veľmi záslužná a potrebná činnosť, ktorú ťažné (chladnokrvné) kone taktiež robia,“ opisuje Lenka, ktorá v súčasnosti furmanstvo približuje verejnosti na veľkom podujatí Kľačianska podkova. Pod jej vedením sa v tomto roku uskutočnil už 15 ročník. Na akciu pravidelne prichádzajú návštevníci aj zo zahraničia.

„V decembri roku 2003, keď bolo jeden a pol mesiaca pred prvou Kľačianskou Podkovou, mala som 23 rokov. Moja povaha mi nedala sa len tak poflakovať nečinne. A tým, že na Slovensku som obdobné podujatie videla, tak ma to nenechalo len tak. Pripravila som si projekt, predniesla som ho pred partiou známych a mojou rodinou a išli sme na to. Moje očakávanie sa naplnilo. Prišli a tak som videla po kope na jednom mieste u nás v Turčianskych Kľačanoch tie nádherné majestátne zvieratá, akými ťažné kone sú,“ spomína Lenka na začiatky obľúbeného podujatia v Turci.

Okrem toho, že je Lenka hlavnou organizátorkou, aj moderátorkou podujatia, vždy si ho vie užiť aj ako divák. „Vždy sa najviac teším na disciplínu ťažký ťah, kde kone ukážu svoju silu, ochotu a furman ukáže súdržnosť, ako si so svojím koňom rozumie.“

Láska na celý život

„Milujem kone a hlavne ťažné. A k ním, okrem iného, patrí aj furmanstvo. Je to veľmi náročná práca, nie len fyzicky, ale aj psychicky. Fyzicky nie v tom, že sa ťahajú kusy stromov, veď predsa furman, či furmanka tie stromy neťahajú, no, možno sem-tam kúsok áno, ale ťahá ich ten ich kolega- kôň. Ale vyžaduje si to technickú zručnosť, pretože poväčšine sa pracuje v tých najťažších terénoch a tu nejde len o ťahanie. Mnohokrát ide o tlačenie kusa do strmej doliny, alebo o vyregulovanie kusa do správneho smeru vlastným telom koňa. Taktiež to vyžaduje sebestačnosť, výdrž, rozvahu, bystrosť a pokoru. Pokoru k prírode a k živému stvoreniu,“ opisuje Lenka furmanstvo, a presne vie, o čom hovorí, veď sa mu nejaký čas aj sama venovala.

„Furmanstvo je remeslo. Môže ho kvalitne robiť len ten, ktorého to úprimne baví a má vzťah ku koňom, prírode, svojím osobným veciam a sám k sebe,“ hovorí Lenka a dodáva, že furman na sebe a na vzťahu so svojim zverencom musí neustále pracovať: „Nemal by zaspať na vavrínoch. Stále je v čom sa zdokonaľovať, posúvať vpred, napredovať a učiť sa. Napríklad ako byť navzájom s koňom, s tým „pracovným nástrojom, či kolegom,“ k sebe chápavejší.“

Inšpiruje svoju neter Kiku

Dnes sa Lenka venuje najmä výcviku mladých koní. „Teraz sa venujem výcviku remont. Remonta je mladý kôň vhodný na výcvik,“ vysvetľuje Lenka, ktorá vlani pripravila 6 koní. A má aj pomocníčku. Láska ku koňom je v rodine. Lenka k nej vedie svoju 11 ročnú neter Kristínku Hrnčiarovú.

„S Kikou sme spoločne pripravili kobylku Hajnal a s ňou sme sa zúčastnili aj na súťažiach. Dokonca na Kľačianskej Podkove v máji tohto roku získali Kikuška s Hajnal krásne 2. miesto v ťažkom ťahu z počtu až 9 koní. Takže to ma hreje veľmi pri srdci. Také zadosťučinenie k mojej práci,“ hovorí dojatá Lenka.

Za ťažnými koňmi aj na kraj sveta!

Lenka precestovala kus sveta. Takmer vždy cesta súvisela s koníkmi. „Bola som v Belgicku, Holandsku, Francúzsku, Švédsku, Maďarsku, Rakúsku a najčastejšie v Česku. Do Čiech chodím rada, chodím sa tam kochať a inšpirovať. No a rada chodím do Belgicka, lebo je kolískou Flámskych koní, čo je veľmi veľké, a veľmi zaujímavé a pracovité plemeno,“ opisuje Lenka.

Ak nie je s koňmi, venuje sa koňom

Lenka je v pohybe neustále. Sedieť v kresle s vyloženými nohami ju veru len tak ľahko neuvidíte. Vo všetkom ju podporuje jej životný partner Jaro. Ak práve nepracuje s koňmi, venuje sa koňom. „Hľadám si na nete vhodné videá na tému výcvik mladých koní, komunikujem cez siete s priateľmi, čo nové v konskom svete furmanov a gazdov. Venujem sa domčeku a jeho okoliu, svojmu psovi a tvoríme s mužom Jarkom niečo na záhrade. Poprípade zájdem pozrieť niekam na furmanské preteky, buď ako moderátorka, alebo ako diváčka,“ smeje sa Lenka, keď opisuje svoje voľné chvíle.

Šťastná v kruhu svojich blízkych

Najviac je rodina a zdravie. Okolo Lenky je veľká rodina a ona sa z toho teší. „Ja som šťastná a spokojná s tým čo mám, ako to mám a ako to je. Prajem si, aby to vydržalo takto čo najnajnajdlhšie. Cieľ mám jasný a plán mám na každý deň. To preto, aby môj deň nebol nudný a aby som nebanovala, že mi život pretká pomedzi prsty nečinne. Ale viem i oddychovať a v pokoji relaxovať,“ uzatvára rozprávanie Lenka.