Je horúce leto 1997. V malom opustenom železničnom domčeku v bratislavskom Lamači žije šesť bezdomovcov. Medzi nimi aj homosexuálni partneri, 31 ročný Jaro a 26 ročný Miro. Priestor je malý, ľudí veľa a konflikty sú tu na dennom poriadku. Počas jednej hádky pichá Božena dýkou do lýtka Jara. Zranenie všetkých vystraší a tak hneď na to nesú krvácajúceho Jara na blízku autobusovú zastávku. Z telefónnej búdky volajú pomoc. Prichádza sanitka a berie ho do nemocnice. Tam Jara ošetria a vracia sa nazad do domčeka. V tej chvíli nikto ani len netuší, že prišiel smrti v ústrety.

Hádky sú naďalej na dennom poriadku. Obyvatelia schátraného objektu každý deň popíjajú. No jedného dňa už štyrom z nich dôjde trpezlivosť a uchýlia sa k hrozným veciam. Vilo, Božena, Jano a Peter sa rozhodnú svojich dvoch spolubývajúcich zniesť zo sveta, no nie tak rýchlo. Podľa spoločného plánu teda oboch mužov najprv spútajú a držia ich v dome.

Pre Jara a Mira sa začína peklo na zemi. Jesť im vôbec nedávajú, piť iba čistý lieh zmiešaný so štipľavou paprikou, alebo vodu s rozpustenými liekmi, ktoré našli v kontajneri. Svojich kamarátov pália rozžeravenými tyčami, horiacimi novinami, lejú na nich horúci vosk, topánkami im do kože zatláčajú žeravé uhlíky, bijú ich tehlami, režú ich a do rán im sypú soľ.

To všetko sa ale štvorici bezcitných tyranov zdá stále málo a vo svojom besnení idú ešte ďalej. Obom mužom odrezávajú pohlavné údy. Potom ich genitálie opaľujú. Počas toho obete kvília, trpia príšernými bolesťami, plačú a na kolenách doslova prosia o smrť.

Ich utrpenie trvá už takmer dva týždne. Napokon ich bodajú do hrude a pre oboch mužov je to vykúpenie. Zomierajú. Vrahovia sa snažia zbaviť dôkazov a bezvládne telá ukrývajú v pivnici domčeka a zmiznú preč.

Ubehnú asi dva týždne, keď sa do opusteného objektu náhodne dostane okoloidúci bezdomovec. Mŕtvolný pach cíti už pred domom a v pivnici sa mu naskytne príšerný obraz: zohavené torzá dvoch tiel. Nález šokuje aj kriminalistov. Jeden z nebožtíkov má hlavu dookola omotanú lepiacou páskou, odrezané genitálie, polámané kosti, štítnu chrupavku i rebrá, natrhnutú obličku, dve bodné rany v hrudníku. Práve tie mali byť priamou príčinou smrti. Druhý z nebožtíkov je zviazaný do kozla, bez genitálií. Príčinou smrti bolo uškrtenie, ktoré mohlo súvisieť práve so zviazaním do kozla. Obaja mŕtvi muži mali úplne prázdne žalúdky, aj črevá, čo nasvedčuje tomu, že potravu dlhší čas neprijímali.

Súdni lekári, napriek tomu, že telá sú v rozklade, konštatujú násilnú smrť po dlhom neľudskom utrpení. Vyšetrovanie sa rozbieha, policajti pátrajú po vrahoch. Po okolí zisťujú, kto v železničnom domčeku býval posledné týždne. Už na štvrtý deň po otrasnom náleze vyšetrovanie prináša prvé ovocie. Stotožňujú obete, zisťujú s kým boli v kontakte. Po takmer mesiaci zisťujú mená štyroch páchateľov, ktorí od júla 1997 spoločne s dvomi nebohými, v opustenom domčeku žili. Viliam Feigler, Božena Mlčová, Ján Szabó a Peter Czinege.

Počas vyšetrovania vychádzajú na povrch príšerné detaily toho, čo sa odohralo v lamačskom dome hrôzy. Šestica kamarátov sa denne hádala. Popíjali, fetovali, kradli. Zo strachu, že ich Jaro a Miro môžu prezradiť, rozhodli sa ostatní štyria s nimi skoncovať. No pomaly a brutálnym spôsobom. Najväčšou mierou prispel Vilo, sám už mal desať záznamov v trestnom registri. Ochotne sa k nemu pridala Božena, ktorá mala za sebou aj niekoľko pobytov v detských domovoch a v polepšovniach, dvakrát sedela v base. V kontakte so svojou rodinou nebola. No a k ním sa pridali aj Peter a Jano, alkoholici a feťáci.

V deň, keď kamarátov spútali, mali všetci štyria riadne vypité. Oboch zviazli do kozla. O tom, čo sa dialo potom, vypovedal Peter Czinege takto: „Vilo viackrát, desať alebo pätnásťkrát kopol Mira do chrbta a do hlavy, ako ležal na bruchu v izbe. Nadával mu do buzerantov a pritom ho kopal. Jaro bol vo vedľajšej izbe a začal sa preberať. Ako to videl Vilo, tak mu nalial asi deci a pol neriedeného liehu do úst. Jaro to vypil. Všetko si to presne nepamätám, ale celé to mučenie trvalo päť, alebo šesť dní. Počas tejto doby Vilo udrel Mira do hlavy železnou tyčou, prikladal mu rozžeravenú železnú kramlu na brucho a do rúk. Vilo obom viackrát dával žeravé uhlíky na brucho a nohami po nich stúpal. Jaro strašne reval od bolesti a mykal sa, takže uhlíky popadali na zem vedľa neho. Pilníkom na železo asi 40 centimetrov dlhým ho udrel do kolena, pri druhom údere sa pilník zlomil. Hodil mu do hlavy horúcu tehlu a rozbil mu o hlavu fľašu z fínskej vodky. Obom násilne dával piť ten neriedený lieh. Božena Mira mlátila doskou po hlave a príborovým nožom ho viackrát pichla do hrude. Ja som Mira štyri, alebo päťkrát kopol do hlavy a do žalúdka. Ako Vilo skončil s kopaním, Jarovi natiahol na hlavu igelitovú tašku, túto mu stiahol okolo krku, aby nemohol dýchať.“

Výpovede štvorice obvinených o tom, čo sa v domčeku dialo, sa zhodovali, hoci každý z nich sa snažil vinu hodiť na ostatných. Všetkých skúmali psychiatri, no nik z nich netrpel duševnou poruchou a za svoje skutky boli plne zodpovední.

Verdikt súdu znel: Viliam Feigler dostal doživotie, Božena Mlčová 25 rokov, Ján Szabó dostal 15 a Peter Csinege 13 rokov.