Obec Kraľovany sa nachádza v okrese Dolný Kubín na sútoku Váhu a Oravy. Je teda geograficky radená na Dolnú Oravu. Súčasníci vnímajú, že k obci Kraľovany neodmysliteľne patrí aj časť Rieka, v ktorej sa nachádza zatopený lom. Ten sa miestnymi občanmi využíva na rôzne rekreačné účely. Okraj obce Kraľovany je veľmi dôležitá strategická časť pre viaceré cestné komunikácie, ktoré spájajú Turiec, Liptov a Oravu.

Kraľovany predstavujú vstupnú bránu do oravského regiónu, súčasne však leží mimo prirodzenej oblasti Oravy, v ľubochnianskom prielome, medzi pohoriami Malej a Veľkej Fatry na zvyškoch terás rieky Váhu, ktorá delí kraľoviansky priestor na dve časti. Severná časť patrí do pohoria Malej Fatry a južná časť do pohoria Veľkej Fatry. Vznik samotnej obce podľa staršieho príbehu pochádza ešte z 13. storočia.

Zdroj: obeckralovany.sk

Kráľ sa tam zastavil

Podľa detailnejších prameňov to bol práve panovník Belo IV., ktorý „utekal" pred Tatármi smerom na sever. Nikto by sa tomu v tom čase nečudoval, pretože táto banda sa hnala rovinami a krajmi. Aj do dolín nazerali. No zachcelo sa im aj do hôr. Nič nenechali na pokoji. Ničili všetko, čo im prišlo do cesty a zabíjali každého. A to aj v prípade, že sa im dotyčný nejakým spôsobom sprotivil. Rešpekt pred nimi mal aj samotný panovník Belo IV., ktorý sa s družinou zastavil až na čistine, kde sa dve rieky spájajú v jednu veľkú riavu.

Zdroj: obeckralovany.sk

„Tu sa na čas môžeme ukryť,“ vyjavil pred kráľom svoju mienku hlavný zbrojnoš. „Tam, v strmých brehoch nás nikto nenájde,“ doložil a ukázal na priľahlý vrch. Kráľ súhlasil. Keď už mali rieku hlboko pod sebou a vpredu nepreniknuteľné hory, zastali. „Ďalej nám husté hory nedovolia ísť, tu buď v pokoji prečkáme, alebo sa budeme hrdinsky brániť,“ odhodlane prezradil svoje myšlienky kráľ po tom, ako skončili v takpovediac „slepej uličke".

Zdroj: obeckralovany.sk

Všetko však bolo rýchlejšie, ako čakali, pretože sa ani nestačili poriadne pripraviť na noc, a už začuli hlasy, čo sa niesli od rieky. Zdivočení Tatári nazerali do úžiny. Šľapaje po ľuďoch i koňoch hľadali. Nakoniec ich veliteľ niečo zakričal a ukázal pred seba. Hneď aj zoskočil z koňa a pustil sa rezko do kopca.

Ostatní ho nasledovali. „Už teraz neujdeme,“ smutne už len skonštatoval kráľ Belo IV. Aj ostatní členovia kráľovho sprievodu už len akceptujúc svoj osud hľadeli do doliny. Vedeli totiž, čo ich čaká. Keď sa Tatári priblížili celkom blízko a zdalo sa, že kráľovi ani ostatným niet záchrany, vtedy sa to stalo.

Zdroj: obeckralovany.sk

„Ty si kráľ z vôle Božej a tak aj ostane,“ zaznel mohutný hlas z neba a s ním aj oslepujúci lúč bieleho svetla. Potom nastalo hlboké ticho. Kráľa ani jeho sprievodu zrazu nebolo a Tatári zostali stáť, akoby okolo nich blesky divoko lietali. Dlho sa nemohli spamätať z tohto prekvapenia.

Hore na kopci sa po ich zmätenom odchode zablyslo a z nebies sa priniesol opäť mohutný hlas: „Si z vôle Božej kráľom a ním aj zostaneš!“ Kráľ so svojím sprievodom sa vyľakane pozerali okolo seba. Ešte pred chvíľou na nich číhala istá smrť a zrazu? Tatárov niet ani pri rieke, no nebolo ich ani inde.

Zdroj: obeckralovany.sk

Keď všetci precitli, prvý prišiel k slovu hlavný zbrojnoš. „Toto je kráľova zem, na nej sme boli zachránení pred istou smrťou,“ obrátil sa na kráľa. Ten pokyvoval hlavou. Sám nevedel, čo sa stalo, ako si uchránili životy, no kráľovi sa patrilo zachovať si vážnosť.

Rozhliadal sa po krajine, ktorá sa mu veľmi zapáčila. Pozeral na ňu s dojatím. Tento obraz sa mu naveky vryl do pamäti. „Tu nech sa ľudia usadia, budem na nich dohliadať, aby sa aj im tak dobre vodilo ako mne,“ povedal.

Odvtedy sa tieto miesta familiárne nazývali „kráľova zem" a dedine neskôr pridali malebný názov - Kraľovany.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - HUBA, Peter. Povesti z Oravy. Prvé vydanie. Dolný Kubín: Janka Hubová, 2009. 87 s. ISBN 9788097017804