Na Mariánskom námestí v Žiline sa nachádzajú dve studne, ktoré podľa odborníkov pochádzajú už z 18. storočia. Na jednej z nich sa od roku 2012 začali spontánne objavovať zámky, ktoré tam pripevňujú zaľúbené páry ako symbol svojej nekonečnej lásky. Vedeli ste, že práve o tejto studni sa traduje povesť o nešťastnej láske mladého vojaka a kožušníkovej vdovy?

So žilinským štvorcovým námestím sa spája mnoho legiend, napríklad sa hovorí o prepojení meštianskych domov podzemnými chodbami alebo o tajnej chodbe, ktorá vedie popod námestie až do Budatínskeho hradu. My vám priblížime povesť spod pera spisovateľky Zuzany Kuglerovej, ktorá sa viaže práve ku studni so zámkami.

Kliatba kožušníkovej vdovy

Kedysi dávno žil na Frambore kožušník spolu s jeho krásnou ženou Barborou a ich deťmi. Spokojne si nažívali, v komore bolo vždy dosť jedla a aj zvieratá boli dobre zaopatrené. Kožušníkovi sa darilo v obchode a Barbora nosievala krásne kožúšky, ktoré pre ňu jej muž vyrobil. Sláva kožušníckeho majstra však prerástla hradby Žiliny, a tak sa rozhodol ponúkať svoje výrobky aj v iných mestách kráľovstva.

Jedného dňa sa mu to však stalo osudným. Barbora s deťmi ho len márne čakali, kým sa z jarmoku živý a zdravý vráti naspäť domov. Neskôr sa dozvedela, že jej manžela cestou prepadli zbojníci a zabili ho. Pekná mladá vdova zostala sama s deťmi, avšak bez manžela boli chudobné a mali sotva čo jesť. Ťažké časy nastali pre úbohú Barboru.

Snažila sa zo všetkých svojich síl, aby jej dcérky nehladovali, ale ani to nestačilo. Rozhodla sa požiadať o pomoc. Obliekla sa do najkrajšieho, čo vo svojej truhlici našla, a vybrala sa na radnicu poprosiť pánov, aby jej pomohli. Z dvanástich radných pánov tam našla iba jedného, Johana, ktorému krásna vdova hneď padla do oka.

„Dám ti všetko, čo potrebuješ, ale len, ak mi dnes o polnoci otvoríš dvere na dome! Pobúrená Barbora mu odsekla: Otvorím, ale len preto, aby som na vás psov nahuckala! A či je chudobná vdova iba na krátke potešenie, z ktorého bude večný hriech? To radšej budem iba o chlebe a o vode! Johan sa ju upokojoval: Porozmýšľaj o mojich slovách. Páčiš sa mi. Postarám sa o teba a aj o tvoje dcéry, ale len ak mi vyhovieš!“ píše sa v starej žilinskej povesti.

Zdroj: tikzilina.eu

Kožušníkova vdova si utrela slzy potupenia a bez slova odišla. Radný Johan si myslel, že svojím nenamietaním súhlasila s jeho ponukou, preto sa o polnoci vybral na zálety. Keď sa však ukázal pri Košeľovskej studni, Barbora naňho pustila svorku psov a Johan prisahal krásnej vdove pomstu.

Začal o Barbore rozširovať nepekné reči po Žiline, že je bosorka, že krásu jej daroval sám diabol a z jej domu si spravil pekelný brloh, kam chodia na sabaty všetky čarodejnice z okolia. Krásna Barbora o týchto rečiach nič nevedela, vďaka usilovnej práci zahnala biedu z chalupy a len občas, keď išla na žilinský rínok, počula, ako si predavačky o nej šepkajú. Ľudia v meste uverili, že čaruje a klebety sa o nej šírili ďalej.

Jedného dňa do mesta zavítal vyslúžilý vojak Tomáš, ktorému sa Barbora tiež zapáčila. Neveril rečiam miestnych obyvateľov a začal s mladou vdovou a jej dcérkami žiť a pomáhať jej. Dozvedel sa to radný Johan, ktorého krásna Barbora odmietla, a škrelo ho, že dala prednosť vojakovi. Rozhodol sa preto, že sa jej pomstí aj inak, nielen klebetami a rečami. Na príležitosť nemusel dlho čakať. Nanešťastie v tých časoch do Žiliny zavítal mor a bieda.

„Boh nás trestá za hriešny život kožušníkovej vdovy Barbory. Je to diablova milenka. Zbavme sa jej a zbavíme aj mesto moru!“ naliehal na radných Johan, ktorý sa však nestretol s pochopením u Andreja, ktorý ako jediný s jeho slovami nesúhlasil. Ľudia za všetko vinili práve Barboru. Vraj ona svojimi čarami pritiahla takéto nešťastie do mesta. Jedného večera k nej vtrhli žandári a odvliekli ju ku Košeľovskej studni. Tomáša zranili a nechali ho ležať krvácajúceho na zemi pred domom.

Zdroj: tikzilina.eu

Mestskí páni ju pri studni išli súdiť ako čarodejnicu. Uviazali jej kameň okolo nohy a hodili ju do studne. Vraj, ak je nevinná, anjeli ju zo studne vynesú a zachránia, a ak je vinná, sám diabol ju stiahne na dno studne, kde zahynie. Ešte pred tým, ako Barboru zhodili, zakričala na tých, čo ju súdili:

„Bodaj by ste do roka a do dňa na to zomreli, prečo ste ma dnes odsúdili,“ potom jej telo kleslo na dno studne. Radní odišli na radnicu zmätení: „Čo ak sa kliatba kožušníkovej vdovy naplní?“ I stalo sa. Presne do roka a do dňa ich skosil mor. Zachránil sa len Andrej, ktorý sa bál odsúdiť krásnu vdovu. Aj on síce ochorel, ale čierny zabijak sa nad ním zľutoval ako mal on zľutovanie s nešťastnou Barborou. Vojak Tomáš dlho smútil za svojou nevinne odsúdenou milou a s láskou vychovával jej dve dcéry ako svoje vlastné. Po rokoch postavil pri Košeľovskej studni na pamiatku ich matky kríž.

Zdroj: spracované podľa odbornej literatúry - KUGLEROVÁ, Zuzana. Kliatba kožušníkovej vdovy : (staré povesti zo Žiliny a okolia. 1. vyd. Martin: Matica slovenská, 2007. 212 s. ISBN 9788089208739

Zdroj: tikzilina.eu