Historici Peter Štanský a Milan Novák pre Turistickú informačnú kanceláriu mesta Žilina uviedli, že Elena Jančeková sa stala majiteľkou pôvodne mestského pozemku, na ktorom v tom čase ešte neexistovala zástavba.

„Vďaka výdatnému prameňu zo Studničiek, ktorého voda odtekala cez tento pozemok a neďaleko (na križovatke dnešných ulíc Republiky a Kukučínovej) ústila do potoku Všivák, sa tu od začiatku 20. storočia vybudovalo mestské prírodné klzisko. Žilinskí športoví nadšenci ho v zime polievali neďaleko pretekajúcou vodou. Toto romantické obdobie spojené i s blízkym územím, kde mesto vyhradilo pozemok pre kolotoče, však ukončilo obdobie vytvárania pozemkov pre výstavbu dvoj-i viacpodlažných budov od dvadsiatych rokov minulého storočia,“ priblížili historici Štanský a Novák.

Foto: Súkromný archív Petra Štanského

Odtok vody z prameňa, ako aj samotný Všivák, umiestnili v tejto časti do zakrytého potrubia pod zem. Dominantou lokality sa podľa slov historikov stala od roku 1942 novopostavená päťpodlažná ústredná administratívna budova Spojených elektrární severozápadného Slovenska.

„Projekt stavby zhotovil jeden z najlepších architektov Žiliny i Slovenska Michal Maximilián Scheer. V Žiline tvoril od roku 1925, keďže v meste panoval v tom čase čulý stavebný ruch a našiel tu uplatnenie svojich funkcionalistických architektonických návrhov. Zameral sa najmä na bývanie a rozsah jeho projektov predstavoval návrhy od jednoduchého sociálneho bývania cez mestské činžové bývanie až po bývanie v rodinných domoch a vilách. Od roku 1948 viedol v Žiline Krajský architektonický ateliér Československých stavebných závodov – Stavoprojektu až do svojho nedobrovoľného odchodu zo Žiliny v roku 1952. Za dvadsaťsedem rokov pôsobenia v našom meste sa podľa jeho projektov postavilo viac ako 40 stavieb,“ uviedli historici pre TIK mesta Žilina.

Foto: Štátny archív Žilina

Stavba dvojpodlažného domu s rozmermi 22,5 krát 14 metrov a obývateľným suterénom pod celým domom začala po vydaní stavebného povolenia 3. mája 1928 a bola dokončená už 1. decembra 1928.

„Stavbu uskutočnila známa žilinská stavebná firma architekta Fridricha Lampela a Jozefa Ciccutta. V suteréne sa nachádzali obchodné miestnosti so vstupom od dnešného parku, bol tam aj bytový priestor pre domovníka. Na prvom podlaží boli 2 byty, každý s dvoma izbami, na druhom podlaží jeden trojizbový a jeden dvojizbový byt. Všetky byty mali kuchyňu a sociálne zariadenie ako aj izbu pre slúžku, čo poskytovalo nadštandardné bývanie,“ priblížil Štanský a Novák.

Rodina Jančekovcov však dokončený dom priamo neužívala, bývala na Moyzesovej ulici a neskoršie na Kalinčiakovej.

„Dokončený dom predali v roku 1930 Žigmundovi Neumanovi a jeho manželke Anne Spitzovej za 585 000 Kč. Títo bývali v Čadci a dom tiež prenajímali na bytové účely a pre predajne, ktoré boli na prvom podlaží. V suteréne zostal byt domovníka a pribudli v ňom skladové priestory. V období rokov 1940 až 1945 bola na dom uvalená dočasná národná správa, po roku 1945 ho vrátili pôvodným majiteľom.

V roku 1964 si Reštaurácie p. r. Žilina prenajalo časť suterénu od dedičky majiteľov Márie Slamkovej na zriadenie pohostinstva. Do jeho adaptovaných priestorov sa vstupovalo novým vchodom – dodnes zachovaným – na rozhraní vtedajších ulíc Havlíčkovej a 28. októbra. Pohostinstvo štvrtej cenovej skupiny, ľudovo nazývané Kominár, malo štyri miestnosti – výčap, dve spoločenské miestnosti a jedáleň. Po zrušení podniku Reštaurácie skončila aj prevádzka pohostinstva a jeho priestory sa využívali na predaj výpočtovej techniky. V súčasnosti je tu opäť pohostinstvo,“ ozrejmili historici.

Foto: Štátny archív Žilina

Z historických prameňov sa dozvedáme, že v roku 1969 podnik Kancelárske stroje Praha, oblastný závod Žilina, odkúpili budovu od dedičov majiteľov za 137 528 Kčs a zariadili si v ňom kancelárske a obchodné priestory. Časť suterénu sa využívala ako sklady a naďalej ako pohostinstvo. Kancelárske stroje na Slovensku sa po roku 1970 premenovali na podnik Datasystém, ktorý v roku 1993 likvidáciou zanikol a budova prešla do súkromného vlastníctva.