Ako ste sa dostali k slovenčine?

• Som učiteľ angličtiny, máme jazykovú školu v Žiline, ktorá sa nazýva Boston Language Services. Jedna z častí našej práce je, že učíme slovenčinu cudzincov. O slovenčinu sa zaujímam preto, lebo ju učím a je to môj rodný jazyk.

Kto sa chce v Žiline učiť po slovensky?

• Prvým žiakom bol Rus. Potom Američan, Ír, Kórejka a aj jedno dievča z Tuniska.

Väčšinou ide o biznismanov, ktorí prišli do Žiliny za prácou?

• Nie. Sú to skôr ľudia, ktorí sa chcú učiť z osobných dôvodov. Niektorí sa sem presťahovali, alebo aj prišli za prácou. Alebo sem prišli za láskou a chcú tu žiť. Zaujímavé je, že rôzni ľudia hovoria o Slovensku rôzne veci. Je zaujímavé sa niekedy pozrieť na našu krajinu ich optikou.

Čo ste z tohto pohľadu zistili?

• My Slováci sme často skeptickí k tomu, ako Slovensko vyzerá. Bol som vo veľkej miere prekvapený, že cudzincom sa u nás veľmi páči. My si to ani neuvedomujeme, koľko krásnej prírody máme. V mnohých oblastiach sveta to nie je bežné. Američan, napríklad, bol prekvapený, že autobusy chodia podľa rozpisu a načas. To v Amerike nie je zvykom. Dokonca sme pre nich zaujímaví aj kultúrne. Nebojíme sa povedať, čo si myslíme.

Aké je to ťažké naučiť cudzinca po slovensky?

• Je to veľmi náročné a to z viacerých dôvodov. Slováci nie sú zvyknutí, že slovenčina je pre niekoho cudzí jazyk. Teda, že sa ju chce nejaký cudzinec naučiť. Slovenčinári sú zvyknutí vyučovať jazyk Slovákov. Takže keď pracujeme s deťmi na základných školách, hneď ich učíme ťažkú gramatiku, lebo rozprávať už vedia. Jazyk sa učí na školách na vysokej úrovni do veľkých detailov. Ale cudzinec po slovensky nevie. Ešte viac je to náročné, keď to nie je Slovan. Napríklad Angličan nechápe, že koberec je chlap a stena je žena. Teda ženského rodu. On nechápe, o čom mu rozprávame.

Aký je ďalší dôvod?

• Už som to spomenul. Slovenský jazyk je príliš komplexný a učí sa im veľmi ťažko. Nie sme prispôsobení na to, že sa ho bude cudzinec učiť a bude to preňho neznámy jazyk. Nemáme preto na to ani potrebné materiály a nevieme, ako na to ísť. Jazyk, ktorý je spisovný a používaný v knihách, je navyše príliš neskutočný a správny.

Ako teda učíte?

• Snažíme sa vytvoriť vlastné učebné materiály, rovnako ako viacero iných jazykových škôl. V našich učebniciach, napríklad, nie sú reálne fotografie a v porovnaní s anglickou knihou, kde na vás reálne tlačia aj kultúru, slovenská je kreslená. Nevieme, aký prístup k učeniu zvoliť. Keď sa začnete učiť angličtinu, tak základný level vás učí veľmi málo, ale hneď vás učí správnu angličtinu. Viete málo slov a pospájate ich dokopy. Dá sa povedať, že hovoríte síce minimálne, ale správne. Naproti tomu slovenčina je pravidlami tak komplexná, že cudzinec sa musí naučiť veľmi veľa pravidiel na to, aby vôbec povedal základné frázy správne. A to môže byť veľmi demotivujúce.

Čo s tým?

• Intenzívne rozmýšľam, či nezvoliť nejaký iný prístup. Možno by so mnou nejaký iný učiteľ, alebo jazykovedec nesúhlasil, ale možno by bolo zaujímavé učiť ich to najskôr jednoducho, aj keď nesprávne. Napríklad slovesá by boli v neurčitkoch, nemuseli by skloňovať, len aby najskôr pospájali vety. A postupne pomaly pridávať ďalšie pravidlá.

Dokáže sa niekto z nich naučiť dobre po slovensky?

• Kórejka, ktorú som učil, žila pred tým v Česku a bola veľmi pracovitá. Takže sa naučila. Učil som ju rok, naučila sa parádne skloňovať. Sám som sa divil, ako je to možné.

Je slovenčina jeden z najťažších jazykov?

• Je to tak. Ani z kolegov v zahraničí nikto doteraz nespochybnil, že je to najťažší jazyk. U nás si to študenti angličtiny často neuvedomujú. Lamentujú nad pravidlami, ktoré im nedávajú zmysel. Napríklad, že sa majú naučiť dve koncovky. Ale v slovenčine ich je 128.

Niekedy je aj pre rodeného Slováka ťažké vyznať sa v zmenách, ktoré v jazyku prebiehajú.

• Áno, je to tak. Často ani my sami spisovne nehovoríme. Ja mám veľmi rád slangy, dialekty, alebo aj čechizmy. Veď aj národy naokolo sa jazykovo ovplyvňujú. My častokrát, namiesto toho, aby sme prevzali české slovo, vytvoríme nové, ktoré ale nikto nepoužíva. Na neformálne slová sa pozeráme ako na chyby. Napríklad v angličtine sa takéto slová bežne používajú. Slovensko na ne pozerá ako na chyby. A potom keď pozeráme na filmy, neznejú prirodzene.

Prečo je to tak?

• My Slováci totiž nemáme históriu filmov. Naši herci sú divadelní herci a nie sú zvyknutí hrať film. Sú zvyknutí hrať v divadlách a preto máme pocit, že to vo filmoch preháňajú, príliš sa snažia. Taká snaha môže byť oceňovaná v divadle, ale vo filme to nie je ono.

Na rozhovore sme sa dohodli aj preto, že ste ma upozornili na niekoľko slovenčinárskych problémov, ktoré si treba ujasniť. Ktoré robia ľuďom najväčšie problémy?

• Existuje, napríklad, fenomén pohyblivého e v mužských rodoch, kedy mená končia na ek, ok. Vtedy to e zvykne vypadnúť, ale nie vždy. Pravidlo je, že e by malo ísť preč, pokiaľ sa to dá vysloviť. Napríklad meno Marek vieme vysloviť s Markom. Nie s Marekom. V minulosti sa to muselo striktne dodržiavať. Dnes už je však povolený aj dvojtvar. Je to už v poriadku. Ale som proti tomu, aby sme z chýb, ktoré robíme, vytvárali pravidlá spisovného jazyka. Radšej obohaťme jazyk o nové, slangové slová.

Máme strašne veľa rodov, vzorov a každý vzor má ešte aj výnimky, ktorých je často viac, ako samotných vzorov. Bolo by dobré, keby sme študentov nekarhali. Aj keď máme výnimku, možno by mal byť povolený aj tvar podľa pôvodného vzoru bez výnimky. Napríklad pri mene Július je spisovné s Júliusom. Ale podľa vzoru by to malo byť s Júliom. Možno by bolo fajn, keby aj toto bolo spisovné.