V predslove k druhému vydaniu knihy poviedok Ženy z roku 1946 básnik Emil Boleslav Lukáč vyzdvihol Gregorovú slovami: „Bola prvou dokonalou obrazoborkyňou, ktorá lámala rámce obvyklostí a skrivodlivých predsudkov. Bojovala za vyššiu úroveň slovenských žien. Počnúc Hurbanom-Vajanským v Národných novinách až po poslednú malomestskú domácnosť stavali sa k nej a k jej myšlienkam len negatívne. Ušlo sa jej hodne urážok a spoločenského bojkotu. Bolo treba ozaj pevného ducha a odhodlania vytrvať v nastúpenej ceste."

Podľa Jany Cvikovej, vedeckej pracovníčky Ústavu svetovej literatúry SAV a spoluzakladateľky feministického kultúrneho časopisu Aspekt a rovnomennej organizácie, mal Lukáč na mysli okrem knihy a feministických myšlienok aj prednáškovú, osvetovú, kultúrnu či sociálnu angažovanosť Gregorovej.

„O jej feministickej prednáške v spolku Živena z 2. februára 1912 je známe, že vyvolala pohoršenie, pretože vraj išlo o ´nemrav´, ktorým kazí dievčatá. Bola to iste ťažká situácia, no prichádzala aj podpora a uznanie. Knižky sa zastala napríklad Elena Maróthy Šoltésová," uviedla pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky Cviková, jedna z editoriek čítanky Hana Gregorová – Slovenka pri knihe (2007).

Zdroj: TASR/Ladislav Roller

Hana Gregorová, rodným menom Lilgová, sa narodila 30. januára 1885 v Martine. Vyrastala v národne uvedomelej farbiarskej rodine Lilgovcov. Napriek túžbe po vzdelaní ukončila iba ľudovú a meštiansku školu. Vyššie vzdelanie pre rodinné a spoločenské pomery nemohla absolvovať. Podľa Cvikovej zažila, že v chudobnej rodine vzdelanie nie je žiaduce, a vzdelanie ženy už vôbec. Svedčí o tom aj spomienka na dialóg s jej bratom – remeselníkom z memoárovej knihy Spomienky.

Gregorová tu spomína, že jej brat cítil nadradenosť voči ženám: „Nevážil si ženy a kdekoľvek sa narodila dcéra, počul o tom iba neradostné slová." Vtedy to tak podľa Gregorovej bývalo, pričom jej brat ich mame vyčítal, že pracuje iba na veno sestrám. Sestre zasa vytýkal, že ju knihy "kazia". Keď jedného dňa škrabala zemiaky a pritom čítala, brat ju pristihol: „Tááák! Slečinka si bude miesto roboty čítať!" Gregorová sa bránila: „Však pritom aj škrabem," a priečne pleskla zemiakom do vody.

„Ako prozaička vložila Gregorová vlastné skúsenosti aj do postavy slúžky Hanky v poviedke Slečinka a slúžka, ktorej tiež vyčítajú, že berie do rúk knižku namiesto roboty. Poviedka vyšla v spomínanej zbierke Ženy, v ktorej otvorené a beznádejné opisy dobových osudov žien (ako nešťastné manželstvo, ťažká situácia chudobných žien, potláčanie kreativity žien, násilie zo strany manžela) zaskočili najmä vtedajšie konzervatívne kruhy. Tie podrobili knihu aj autorku tvrdej kritike, no našli sa aj takí, ktorí ju ocenili. Vo venovaní Gregorová ďakuje za podporu manželovi Jozefovi Gregorovi Tajovskému,“ vysvetlila Cviková.

Za Tajovského sa vydala v roku 1907 a prvé roky prežili manželia v rumunskom Nadlaku, kde hrávala v ochotníckom divadle, prispievala do časopisu Dennica a pôsobila v slovenskom spolku Kruh. Neskôr sa Gregorovci usadili v Bratislave, kde sa v ich dome stretávali slovenskí i zahraniční literáti.

Zdroj: TASR

Po manželovej smrti v roku 1940 sa spisovateľka odsťahovala k jedinej dcére do Prahy, kde sa venovala literárnej tvorbe a zapojila sa tiež do protifašistického odboja. Po roku 1945 bola predsedníčkou Zväzu slovenských žien.

„V mladosti si od manželstva s Tajovským sľubovala ´duševnejší´ život a čítanie knižiek v spisovateľovom dome. Tieto jej idealistické predstavy tvrdo narazili na každodennú realitu. V Spomienkach lakonicky konštatuje: ´Ja som včas poznala, že manželstvo nie je preto, aby si žena slobodne sadala ku knihám.´ V manželstve zastávala voľnosť, rovnosť a vzájomný rešpekt oboch partnerov. Ako dokladajú Spomienky aj publikovaná korešpondencia, nebolo to vôbec ľahké. Čelila ohováraniu okolia i častým sporom, ale aj vyjednávaniu s manželom, ktorý mal usadlejšie predstavy o živote. No práve toto otvorené vyjednávanie odhaľuje, že boli svojím spôsobom napriek všetkým problémom párom, ktorý, povedané dnešnými slovami, na svojom vzťahu a rovnosti v manželstve skutočne pracoval," skonštatovala Cviková.

Okrem poviedkovej knihy Ženy sa kriticky k dobovým sociálnym nerovnostiam vyjadrila aj v zbierkach noviel Môj svet (1920), Pokorní ľudia (1924) a Zo srdca (1930) či v románoch Vlny duše (1933) a Čas nezastavíš (1938). Napísala aj niekoľko rozprávkových kníh pre deti a cestopisné črty Svet je tak krásny (1935). Posmrtne vyšiel výber z jej krátkych próz Trpké údely (1958) a memoárové Spomienky (1979). K jej dielu patrí aj preklad románu Kálmána Mikszátha Dáždnik svätého Petra (1911), podľa ktorého vznikol v roku 1958 aj rovnomenný československo-maďarský film.

Hana Gregorová zomrela 11. decembra 1958 v Prahe, pochovaná je na cintoríne v Tajove pri svojom manželovi. V roku 2023 jej prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu.

„Hana Gregorová svojou prácou a celým životom ukazuje, že na Slovensku feminizmus nie je novodobý ´západný´ či ´nemravný´ výmysel, ale je súčasťou slovenskej tradície, za ktorú tu mnohí horlia, a pritom feminizmus i dnes kritizujú na úrovni pľuvancov baťka Vajanského," zdôraznila pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky Cviková.