Helena Hollá, predsedníčka OZ Spoločne, začala svoj príspevok slovami: „Zaklopanie a vo dverách sa objavila pani, možno niečo cez päťdesiatku. Prišla poprosiť o oblečenie. Keď som sa jej spýtala, či je na úrade práce, odpovedala mi: „Žijem na ulici, nie tu, ale v Žiline. Jedna pani mi povedala, aby som zašla k vám, že ona tu kedysi priniesla oblečenie. Že určite pre mňa niečo nájdete,“ povedala staršia Žilinčanka predsedníčke Hollej.

Podľa jej slov ju veľmi prosila, vraj už strašne smrdí a potrebuje sa prezliecť do niečoho čistého. „Pani, prosím, veľmi vás prosím. Mala oblečené čierne legíny, tričko, čierny, akoby koženkový krátky kabátik a na ňom dlhšiu jarnú bundu. Na nohách ľahké čierne nízke čižmičky. Na pleci dámska taška. Vcelku slušné oblečenie, až na ten...pach,“ napísala vo svojom príspevku Hollá a ďalej o stretnutí informovala: „Kázala som jej prísť o hodinu, aby som jej mohla niečo pohľadať. Prišla však skôr. Z prichystaných vecí si zobrala iba to, čo si hneď oblečie. Nič do zásoby. Chcela sa prezliecť na chodbe, evidentne sa už v tom dobre necítila. U nás som jej nechcela dovoliť, predsa len ten pach bol silný. Dala som jej teda kľúč od WC, aby sa tam prezliekla,“ napísala Hollá.

Foto: ilustračné / MART PRODUCTION na Pexels.com

Keď pani zo Žiliny z toaliet vyšla, bola podľa jej slov ako znovuzrodená, šťastná a spokojná. Oblečenie navyše si nezobrala, vraj ho má dať ďalším ľuďom, ktorí to tiež potrebujú. Nepýtala ani žiadne jedlo. Hollá jej podarovala aspoň jedny slané krekry, dve dobošky a deodorant. Ten päťdesiatnička s radosťou prijala, ale ostatné veci chcela vrátiť. „Vravím jej, nie, len si to zoberte, zjedzte. Zobrala s tým, že to možno niekomu daruje. Špinavé veci, ktoré zobliekla, naložila do tašky, ktorú som jej dala, a vonku pred vchodom vyhodila do popolnice. Veľmi, veľmi ďakovala a chcela ma aj objať z vďačnosti, ale priznám sa - odmietla som, aj keď ma to mrzelo,“ priznala sa predsedníčka OZ Spoločne, Hollá.

Keď pani zo Žiliny odišla, Helena si podľa vlastných slov veľmi silno uvedomila vďačnosť. „Za všetko, čo mám. A aká som šťastná, že môžem aspoň takto trošku prispieť k drobnej radosti tejto ženy. Pre mňa drobnosť, pre ňu v tej chvíli možno celý svet. A tak sa mi zasa natíska to čarovné slovíčko ďakujem!“ uzavrela rozprávanie svojho príbehu Hollá.

„Spoločne sme sa rozhodli pomáhať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Spoločne sa zapájame do aktivít na pomoc ľuďom v materiálnej a finančnej tiesni. Spoločne prikladáme ruky k dielu a nečakáme, kým to za nás urobí niekto druhý. Spoločne - bez ohľadu na vek, farbu pleti, bydlisko, zamestnanie, vierovyznanie či politickú príslušnosť. Hľadáme to, čo máme spoločné - srdcia otvorené pomoci všade tam, kde to treba, nič iné nás nezaujíma,“ informujú o svojom združení dobrovoľníci z OZ SPOLOČNE.