Združenie priateľov Hričovského hradu na svojom oficiálnom webe informuje, že hrad Hričov nechal postaviť magister Toluš, syn Farkaša medzi rokmi 1254 až 1265. Po smrti Toluša bez potomkov, kráľ Belo IV. daroval hrad Mikulášovi, synovcovi a kráľovskému podkancelárovi magistra Farkaša.

„V roku 1278 Mikuláš predal svojich sluhov, slúžky, zbrane i potraviny na hrade Mikovi, synovi Detricha. Miko zastupoval svojho bratranca Bytera. Odkúpenie obyvateľov a zariadenia hradu bolo prvým krokom k získaniu Hričova a príslušného panstva. Na konci 13. storočia obsadilo vojsko Matúša Čáka Trenčianskeho Hričov i ďalšie hrady synov Bytera, predkov neskoršieho rodu Balassa. Hričov zostal v rukách Matúša Čáka Trenčianskeho až do jeho smrti,“ približujú zástupcovia združenia.

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Z historických prameňov sa dozvedáme, že v roku 1321 kráľ Karol Róbert vrátil hrad Byterovym potomkom - magistrovi Petrovi, synovi Bytera a pážaťu na kráľovskom dvore Jurajovi, vnukovi Bytera a zároveň synovcovi magistra Petra. Medzi rokmi 1321 až 1323 muselo dôjsť k bližšie neurčenej udalosti, po ktorej sa hrad dostal do kráľovských rúk. O jeho osude sa do roku 1392 nezachovali žiadne správy.

„V roku 1392 sa stal záložným majiteľom hradu Dezider z Kaply. Jemu hrad odobral Žigmund Luxemburský a udelil ho "pro honore" vojvodovi Sandziwojovi. o jeho smrti kráľ venoval hrad svojej manželke Barbore. V jej vlastníctve zostal do roku 1437, kedy ho panovník venoval budúcemu kráľovi Albrechtovi. K reálnemu prevzatiu však nedošlo a hrad obsadil Mikuláš Szarlejský. Okolo roku 1456 sa k vlastníctvu hradu dostali členovia rodu z Necpál,“ informuje oficiálny web Združenia priateľov Hričovského hradu.

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Niekedy pred rokom 1468 prešiel Hričov do rúk kráľa Mateja I. a ten ho použil ako odmenu pre Blažeja Podmanického. Po jeho smrti ho kráľ neponechal v rukách jeho mužských potomkov, ale hrad daroval spolu s kaštieľom v Bytči Viliamovi Tettauerovi, ktorý sa na ňom usadil.

„Podľa listiny z roku 1497 Hričov po smrti Viliama Tettauera plynule prešiel do rúk jeho synov, čím ostávalo naďalej porušené právo synov Blažeja Podmanického na vlastníctvo hradu. Na sklonku 15. storočia sa bratia Tettauerovci sami vzdali držby Hričova a kráľ Vladislav II. ho daroval Michalovi Imreffymu, čo sa podpísalo na ďalších protestoch synov Blažeja Podmanického proti Imreffyovcom.

Podľa listiny Trenčianskej stolice z roku 1552 bol kastelánom na hrade Bartolomej Szunyogh, ktorý v roku 1528 vydal Hričov do rúk Mikuláša Thurna. Ten sa spojil s bratmi Jánom Podmanickým a Rafaelom Podmanickým, aby spolu dobyli Hričov. Bratia Podmanický nepatrili k priamym potomkom Blažeja Podmanického a nemali právny nárok v znení listiny kráľa Mateja I. z roku 1468 na Hričov. Bratia raz stáli na strane Ferdinanda I. a druhý raz na strane protikráľa Jána. 3. októbra 1536 kráľ ocenil vernosť Jána Podmanického a daroval mu všetko svoje kráľovské právo na Hričov, pričom sa platnosť listiny vzťahovala aj na jeho brata Rafaela Podmanického,“ uvádza web.

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Po smrti kráľa Jána v roku 1540 sa aj po smrti Jána Podmanického začal Rafael Podmanický vracať na stranu kráľa Ferdinanda I. To vyvolalo problémy, keďže Ján Imreffy, syn posledného stredovekého majiteľa hradu Petra Imreffyho stál na strane Ferdinanda I. a požadoval vrátenie Hričova do svojich rúk.

„Samotný Ferdinand I. 26. decembra 1549 všetko kráľovské právo na Hričov daroval Rafaelovi Podmanickému. Z týchto čias sa zachovala zaujímavá správa o podozrení, že na hrade pôsobila Rafaelova nelegálna mincovňa.

Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1559 prešiel hrad do správy Františka Zaya, keďže Rafael s manželkou Janou nesplodil žiadne potomstvo. O vlastníctvo žiadali viacerí žiadatelia, ale panovník nakoniec rozhodol, že hrad dostanú do vlastníctva bratia Thurzovci, pričom musia zložiť za panstvo 12 000 uhorských zlatých. Najskôr však došlo k oficiálnemu prebratiu Hričova z rúk Františka Zaya prostredníctvom kráľovských komisárov. Keďže bratia Thurzovci nestihli do prebratia Hričova zohnať požadovanú sumu, rozhodol František Thurzo o založení hradu vdove po Gašparovi Horváthovi Jane Likerke.“

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Vdova sa na hrade usadila a neskôr sa pustila do nákladnej prestavby kaštieľa v Bytči, do ktorého podľa listiny z roku 1563 investovala vysokú sumu 2 000 uhorských zlatých. Tam sa i presťahovala. Po jej odchode už viac hrad neslúžil ani ako dočasné sídlo jeho majiteľov.

„František Thurzo získal peniaze na vyplatenie hradu až po 4 rokoch a 15. novembra 1563 získal Hričov s kaštieľom v Bytči od Ferdinanda I. do zálohy za presne stanovených podmienok. Panovník dohodu s vdovou schválil, ale záložnú sumu navýšil na 17 000 uhorských zlatých, v čom bola zahrnutá aj kompenzácia za prestavbu kaštieľa v Bytči. Obe pôvodné samostatné panstvá mali Thurzovi a jeho dedičom patriť dovtedy, kým mu nebude záložná suma vrátená.

František Thurzohrad Hričov vôbec nevyužíval na obytné účely a za hlavnú rezidenciu si zvolil kaštieľ v Bytči. Hrad sa pravdepodobne využíval ako sklad obilnín, väzenie a obydlie pre správcov a zamestnancov. Od druhej polovice 17. storočia noví majitelia Esterházyovci neprejavovali akýkoľvek záujem o opravy Hričova a v 18. storočí sa zrýchlil proces jeho premeny na zrúcaninu,“ upresnili zástupcovia Združenia priateľov Hričovského hradu na oficiálnom webe.

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Povesť o hrade Hričov:

„Na hričovskom hrade panovala rodina Laharovcov - štyria synovia sa spolu s otcom stali obeťami vojny a ovdovelá matka a manželka trávila svoje posledné roky na hrade ako mníška. Statný pán susedného lietavského hradu, František Thurzo túžil rozšíriť svoj majetok a dostať do rúk panstvo bohatej a pritom ešte peknej hričovskej panej. Dobýjal jej srdce a tváril sa, že sa túži s ňou oženiť. Tá podľahla jeho nátlaku a Thurza si adoptovala za vlastného syna a celý svoj majetok na neho prepísala. Dobrá pani časom zistila, že láska, ktorú cíti ku mladému Thurzovi, nie je materská, ale skôr milenecká. Thurzo sa však jej náklonnosti vyľakal, hradnú pani dal uväzniť do žalára a po okolí rozhlásil, že pani je nebezpečný blázon.

Foto: Facebook / Majka Ivanová

Jedného dňa zaklopal na brány hradu starý mních a žiadal, aby ho pustili k pánovi hradu. Ten sa však rozzúril a mnícha vyhodil. Mních skočil na vyčnievajúcu skalu neďaleko hradu a začal hromovým hlasom kričať: Si vrah, zavraždil si svoju dobrodinku. Za tieto hriechy Ťa čaká krvavá pomsta! Thurzo sa rozbehol k mníchovi, začal ho hrdúsiť a uvrhol ho do väzenia. Hradný pán sa utiahol do svojej komnaty a začal piť, pretože ho sužovali výčitky svedomia. Keď pozrel von oknom znova a znova videl na skale mnícha, ktorého dal uväzniť a stále dookola počul jeho hromový hlas. Toto sa opakovalo každú noc. Po týždni zmučený hradný pán vydal rozkaz, aby hradnú pani pustili zo žalára. Hradná pani však bola taká vychudnutá a zničená, že ešte v ten deň skonala. Keď sa Thurzo dozvedel o jej smrti, ešte v tú noc opustil hričovský hrad. Keď opustilo hrad aj služobníctvo, obloha nad hradom sa zatiahla, do hradu udrel hrom a vyhorel až do základov. Blízko hradu dodnes stojí skamenený mních a okolitý ľud rozpráva, že za tmavých nocí počuť z jeho úst hrozné žaloby na lakomého Františka Thurzu,“ priblížil web Žilinský kraj.