ZUŠ v Turčianskych Tepliciach podchytáva mladé talenty už od predškolského veku v hudobných odboroch, ale aj v tanečnom, výtvarnom a hudobno-dramatickom. Počas pandémie bolo aktivít menej, o to viac si ich žiaci teraz vážia.

„Po dlhšom období dištančného vzdelávania sa mladí hudobníci začali stretávať nielen na hodinách, ale aj na koncertoch. Spojila ich spoločná chuť tráviť voľný čas s hudbou a skúšať nové veci, experimentovať, vzájomne komunikovať,“ hovorí Marian Lepieš, učiteľ elektrickej gitary a gitary v ZUŠ, ktorý spolu s gitaristami stál v apríli 2022 pri zrode kapely Name in progress.

Začínali bez mena

Založili kapelu, nacvičovali a prišli prvé koncerty. No vtedy ešte kapela meno nemala. A zhodnúť sa, veru, jednoduché nebolo.

„Názov kapely sme až tak neriešili. Keď prišlo na lámanie chleba a my sme potrebovali mať meno, po viacerých zamietnutých nápadoch sme došli k záveru "mena v procese",“ hovorí speváčka Vladimíra Brveníková (16). „Dohodnúť sa na mene nebolo ľahké, vždy keď sa nás niekto spýtal na názov, odpovedali sme mu že na tom pracujeme. Z toho vzniklo Name in progress,“ vysvetľuje gitarista Ján Frlička (14).

Vekový rozdiel zmazala láska k hudbe

Členovia kapely sú vo veku od 10 do 18 rokov. Možno si poviete, že to nemôže fungovať. No opak je pravdou. Hoci sú každý iný, ladí im to spolu výborne.

„Členovia kapely sú v rôznom veku od 10 do 18 rokov, ako osobnosti sa navzájom dopĺňajú. To, že si rozumejú aj mimo pódia, je cítiť na koncertoch, vedia sa zladiť, dohodnúť a čo je dôležité, keď treba, vedia aj zaimprovizovať. Pedagógovia a nielen oni, ale aj spolužiaci a kamaráti ich začínajú vnímať ako kompaktnú skupinu v rámci komunity mesta, ale aj kúsok za jeho hranicami,“ hovorí Marian Lepieš.

Výborné vzťahy v kapele potvrdili aj všetci jej členovia. „Keďže som najmladšia, mala som obavy, ako ma chalani a neskôr aj baby príjmu, ale teraz už ten vekový rozdiel ani nevnímam,“ hovorí Ela (10). „Vekové rozdiely ani nevnímam. Všetci sú veľmi zruční a vieme sa ľahko zhodnúť a to je myslím dôležité,“ hovorí Lucia Svetláková (18). „Rôzny vek hráčov kapely mi vôbec neprekáža, všetci sa navzájom dopĺňame. Dôležitý je výsledok a aj schopnosť improvizovať, ak je to nutné,“ hovorí Samuel Mičko (16).

„Vekový rozdiel do toho nejako moc nezasahuje. Naše vzťahy sú výborné,“ súhlasí aj Samo Stračina (14). „Tým, že sme sa prednedávnom ani nepoznali a postupne sa spoznávame, my starší sa snažíme pochopiť správanie mladších, ale zároveň sa dopĺňame a dobre nám to ladí,“ dodáva Vladimíra Brveníková.

Hudba ako životný štýl

Benjamínkom kapely je desaťročná Ela Maria Hechelmann. Basgitaristka, ktorá má k hudbe blízko od malička hovorí, že to chvíľu vyzeralo, že jej osudom sú bicie. „Od malička som rada spievala a keď som mala 3 roky, vyzeralo to, že budem hrať na bicie, lebo som si bubny spravila zo všetkého, čo mi prišlo pod ruku. Na prvom stupni som hrala na flautu, ale to už ma ťahalo viac na gitaru a od tej to bol len krôčik k vysnívanej basgitare,“ úsmevne spomína Ela, ktorej prababka hrala na organe a spievala. Okrem hry na gitaru sa talentovaná Ela venuje aj spevu vo folklórnom súbore Lúčik.

Každého z členov kapely hudba opantala už v detstve. „Od malička ma to k hudbe ťahalo, hlavne k spevu. Už vtedy som milovala všetko, čo malo niečo spoločné s hudbou. Venujem sa jej aj vďaka mojim rodičom. Obaja majú k hudbe blízko a odmala som rada počúvala ockove hranie na gitare a spev rodičov,“ hovorí speváčka Lucia Svetláková.

„Ja som k hudbe vedený od mala. My sme rodina, v ktorej každý na niečo hrá. Kedysi sme mali ľudovú hudbu pod názvom STRAČINOVCI. Takže hudba nám doma nikdy nechýbala. Ale keďže naša kapela hrá prevažne rock, tak som sa od našej rodinnej kapely trochu odklonil,“ smeje sa Samo Stračina, ktorý hrá na bicie.

Naopak, vo svojej rodine ako prvá sa hudbe venuje Adela. „Vzťah ku hudbe som mala odjakživa pozitívny a prvé známky talentu, či skôr trpezlivosti pri cvičení sa u mňa prejavili v ôsmich rokoch, kedy má rodičia z mojej iniciatívy prihlásili na klavír. Začali ma totiž vtedy lákať malé klávesy, čo sme mali doma a nakoniec som presvedčila rodičov, aby ma prihlásili do ZUŠ,“ hovorí klávesáčka Adela Gilániová (17).

Pridáva sa aj speváčka Dada. „Od malička som mala pozitívny vzťah k umeniu. Ako prvá si to uvedomila moja mama, ktorá má celý čas aj plne podporuje. Mám brata, ktorý sa tiež venuje hudbe, no nemáme žiadnych predkov, o ktorých by sme vedeli, že mali takýto talent, ktorý by sme mohli po nich zdediť. Po tých rokoch už ale aj moji rodičia dostali čo-to do uší,“ smeje sa speváčka Vladimíra Brveníková.

Gitaristu Janka zasa pár rokov dozadu hudobne ovplyvnil bratranec. „Asi pred 8 rokmi, keď mi bratranec dal gitaru, na ktorej som začínal hrať. Potom sa dokúpili elektrické gitary, efekty a kombá a už to išlo. Bratranec hrá na organ a spieva, najprv hral na gitare, ale tá ho moc nebavila, tak mi požičal svoju prvú gitaru, na ktorej som sa naučil základy,“ objasňuje Ján Frlička.

Gitaristom je aj Samuel Mičko. „Okrem hry na elektrickej gitare sa venujem aj klasickej gitare,“ hovorí Samo Mičko, ktorý gitary na pódiu strieda bez zaváhania podľa žánrov a v každom mu to ide výborne.

Ako deti mali svoje vysnívané povolania. Ela Hechelmann chcela byť vedkyňou a Ján Frlička túžil už vtedy po kariére gitaristu. Luciu Svetlákovú to vždy ťahalo k umeniu a učiteľstvu a Samo Stračina chcel byť paleontológom. O kariére herečky ako dieťa snívala Vladimíra Brveníková a Adela Gilániová zasa chcela byť učiteľkou v materskej škole. Samuel Mičko má zasa od detstva blízko k prírodným vedám.

Zázemie

Zázemie majú vo svojej ZUŠke a veľkú podporu má kapela aj zo strany riaditeľa Martina Olšiaka, ktorý je nielen učiteľom akordeónu, ale stále aj aktívnym hudobníkom.

„Bežné skúšky sa konajú v rámci pravidelného vyučovania. Pred vystúpeniami sa ale trénuje aj po večeroch a cez víkendy, teda aj vo voľnom čase. Nácviky sú nabité pozitívnou energiou a nie je problém sa stretnúť hocikedy, keď je to nutné. Celé by to nešlo bez podpory rodičov v úlohe technikov, asistentov a šoférov,“ hovorí Marián Lepieš.

„Vďaka ZUŠke, ktorú som navštevovala počas základnej školy, som si vďaka skvelým pedagógom vytvorila silný vzťah ku hudbe a našla svoju najväčšiu záľubu a ZUŠ v TR mi poskytla jedinečnú možnosť byť v kapele, a samozrejme aj tu je to vďaka našim skvelým pedagógom, bez ktorých by kapela asi neexistovala,“ hovorí Adela Gilániová.

„ZUŠka nám vytvorila priestor a podmienky na skúšky a na prípravu, najdôležitejšie ale je, že pán Lepieš sa nám venuje aj v jeho voľnom čase a dáva nám cenné rady, usmerňuje nás,“ hovorí Ela. „ZUŠka nás spojila. Vytvára nám priestor a podmienky na prípravu. Učitelia sa nám venujú aj vo svojom voľnom čase a podporujú nás ako sa len dá,“ opisuje Lucia Svetláková.

„Máme skvelých učiteľov, vrátane pána učiteľa Lepieša a pani učiteľky Frankovej, bez ktorých by táto kapela ani nevzišla. A zároveň ani bez môjho pána učiteľa bicích by som sa tam nedostal ani ja, ale ani jeden z predošlých bubeníkov,“ hovorí Samo Stračina.

Repertoár vyberajú spoločne

Kapela hrá prevažne rockové pesničky. „Nastavením sme prevažne rockeri, platí u nás, že 30% repertoáru vyberá pán učiteľ, 30% speváčky, 20% kapela a 10% rodičia,“ objasňuje Ela. „Snažíme sa pohybovať okolo rocku, ale nebránime sa aj iným žánrom,“ dodáva Adela Gilániová.

Prvé koncerty majú za sebou

Okrem vystúpení vo svojej ZUŠ už hrali aj v Martine, či Mošovciach. Zatiaľ najväčší koncert odohrali v Turčianskych Tepliciach na Dňoch mesta.

„Prvý oficiálny koncert sme mali v Záturčí v Martine. Bolo to veľmi fajn. Pred koncertom som mal trému ale počas neho to zo mňa odpadlo a nakoniec sa mi ani nechcelo ísť dole z pódia,“ spomína Ján Frlička.

„Ľudia nás zatiaľ nevypískali, takže asi v pohode,“ smeje sa Samo Stračina. „Z prvého koncertu mi najviac utkvelo v pamäti, ako ma ľudia zastavovali a ďakovali za kultúrny zážitok po dlhej covidovej pauze,“ spomína Vladimíra Brveníková.

Už teraz sa tešia, že v najbližšom období sa zúčastnia aj na nejakých súťažiach. Svoje schopnosti si s kolegami z brandže radi porovnajú. Hoci stále je pre nich najdôležitejšia radosť z hry a kreatívny proces, prípravy na vystúpenia si užívajú najviac.

Na trapasy spomínajú s úsmevom

Aký by to bol koncert, keby naň nezostali úsmevné spomienky. Majú také aj mladí rockeri z Turca.

„Uprostred pesničky sa mi odtrhla basa z popruhu, zostala som stáť na jednej nohe, zachránil ma pán učiteľ, ktorý mi prisunul stoličku a zvyšok skladby som odohrala posediačky,“ smeje sa Ela.

„Ako sme skoro udreli bubeníka gitarou, nechtiac, samozrejme,“ spomína Ján Frlička. No a ten istý koncert zostal aj v pamäti spomínaného bubeníka Sama Stračinu: „Ako ma gitaristi skoro sknokautovali.“

„Jediný trapas, na ktorý si spomínam, bolo, keď bubeník začal hrať pesničku a gitaristovi vpredu spadlo brnkátko, a tak sme museli začať znova s miernou trápnosťou vo vzduchu, ale beriem to s rezervou, pretože my ešte nehráme na profesionálnej úrovni. Stále sa učíme a posúvame sa,“ hovorí Vladimíra Brveníková.

Idú si za svojimi snami

Pred sebou majú celý život a majú svoje sny. Predstavy o budúcnosti majú už dnes jasné, aj napriek nízkemu veku.

„Láka ma kariéra basgitaristky,“ hovorí Ela. Hudbe chce zostať verný aj Ján Frlička: „Chcel by som sa živiť hraním na gitare a venovať sa hudbe.“

Lucia Svetláková prezradiť nechcela: „Snov mám veľa, ale tie si nechám pre seba.“ Budúcu kariéru prehodnotil Samo Stračina: „Teraz moje predstavy sa trocha vzdialili od paleontológa, lebo by som chcel byť drevárom.“

Samuel Mičko je študentom bilingválneho gymnázia: „Okrem jazykov ma zaujímajú prírodné vedy, kde dominuje fyzika.“

Hudbe, ale aj aj deťom sa chce venovať Adela Gilániová: „Rada by som pokračovala v hudbe a ukázala jej čaro aj iným, preto by som jedného dňa chcela učiť v ZUŠ.“

„Svoju budúcnosť nechávam na osud - čo má prísť príde, čo sa má stať, stane sa. A moje sny? Snívam byť šťastná, obklopená dobrými, úprimnými ľuďmi a kopou dobrého jedla,“ dodáva s úsmevom Vladimíra Brveníková.